Dochádzala som na terapie

Zhruba 3 roky som pravidelne dochádzala na terapie. Tie som pred nedávnom z finančných dôvodov musela prerušiť na dobu neurčitú. Pred terapiami som rozhodne nežila v pravde, nežila som vedome a nebola sama sebou. Terapie mi dali dosť ale ako to už býva každá strana má dve mince. Keby som sa mala spätne popísať bola som veľmi naivné dievča, ktoré nepoznalo svoju vlastnú hodnotu a z nedostatku sebavedomia si často nevedome spôsobovala bolesť. Mávala som jeden toxický vzťah za druhým a kompenzovala si to úspechom v práci a kariére. Vnútorný pocit šťastia sa však dlhodobo nedostavoval.

Srdce na dlani a pocit že všetci okolo mňa potrebujem a zaslúži si zachrániť ma roky neopúšťal. Najviac som ale potrebovala zachrániť ja. S večným úsmevom na tvári a nikdy nedochádzajúcou energiou som svoj život ktorý bol ako na horskej drahé brala ako jednu veľkú výzvu. Žiadne sklamanie som si extra nepripúšťala k telu a nikdy dlho netrpela. Brala som to ako život. Brala som to ako výzvu ktorá ma posilňuje a dvíha mi moju pomyselnú latku. S rodiacim vzťahy škrípali a ja som sa nakoniec úplne uzavrela, hovoriť s nimi o pocitoch som nevedela, nevedela som nenásilne komunikovať a keď niekto otvorene odhalil zo som slabá tak som to skrývala za drsnú šupku.

Toto všetko som ale vďaka terapiám pochopila a za svoju hypersenzitivitu sa prestala hanbiť. Naučila som sa byt sama sebou a mať sa presne taká rada. Časom som vykomunikovala vzťahy s rodičmi na úroveň, o ktorej som snívala už od detstva. Toxické vzťahy sa stali minulosti a ja som stretla rovnako vyzretého partnera ktorý by za mňa dýchal. Všetko sa zdalo ako rozprávka o ktorej som roky snívala. Avšak tento rok ma naozaj znova skúša a je to pre mňa naozaj náročné pretože v maske drsné dievčatá by sa mi tieto situácie zvládali oveľa lepšie. Žiť vedome pre mňa zrazu začalo byt náročnejší ako som si myslela.